Veľkosť tela a hmotnosť
Dedičnosť veľkosti tela je veľmi pravdepodobne polygénneho charakteru, podobne ako u iných druhov, hlavne hospodárskych zvierat, kde hrá dôležitú ekonomickú úlohu a kde je tiež jej dedičnosť a vplyv prostredia preštudovaná podrobnejšie.
Podrobné štúdie o hmotnosti tela nemeckých vlčiakov používaných v švédskej armáde uvádza na základe sledovania 2404 jedincov Hedhammar et al. (1979).
Pruh
Pruh je popisovaný ako vakovité vydutie podbrušnice v svalovine do podkožia. Vo vaku sa nachádzajú vyduté vnútornosti, ako sú črevá, močový mechúr alebo gravídna maternica.
Najčastejšie sú brušné pruhy, ktoré sa vyskytujú u šteniat v niektorých vrhoch, ďalej pruh penisu a triesla. Nebezpečné sú prípady, keď pruh spôsobí nepriestupnosť čriev alebo nedokrvenosť orgánu vydutého v pruhu. Tento stav je doprevádzaný najrôznejšími zdravotnými komplikáciami a takmer vždy ho doprevádza zápal podbrušnice. Operatívne odstránenie pruhu je vo väčšine prípadov pomerne ľahký chirurgický zákrok.
Pruh je podľa pozorovaní mnohých autorov dedičná vada. Brušný pruh je kontrolovaný niekoľkými recesívnymi polygénnmi. O dedičnosti trieslového pruhu nie sú tak presné údaje a spôsob dedičnosti je považovaný za neznámy.
Preotože väčšina postihnutých jedincov je včas ošetrená bez záznamu do PP, selekcia tohto defektu z populácie je veľmi komplikovaná. Utešiť nás môže len skutočnosť, že pruh nie je asi v populáciách našich plemien psov príliš rozšírený.
Predkus a podkus
U psov sa predkus vyskytuje dosť zriedka. Genetická kontrola predkusu nie je doteraz podrobne preskúmaná. Zložitosť tohto defektu je tiež daná komplikáciou, ktorú spôsobuje neúplná dominancia kratšej lebky. Pri vzájomnom párení jedincov s dlhšou a kratšou lebkou sa môžu u potomstva v jednom vrhu veľmi ľahko vyskytnúť ako predkusy, tak aj podkusy. Skrátenie spodnej čeľuste, ktoré spôsobí podkus u psov, je známou deformáciou. Je opäť ťažké tvrdiť, že každý podkus je rovnakým genetickým defektom (Robinson, 1989). Ako u predkusu, aj v prípade podkusu má svoj vplyv aj dedičnosť dĺžky lebky.
Vo väčšine prípadov výskytu podkusu však ide o dedičný defekt kontrolovaný jedným génom. Jeho výskyt je podmienený homozygotným stavom recesívnej alely tohto génu, ktorý je označovaný "sm", podľa anglického názvu "short mandible".
Párenie dvoch defektných jedincov medzi sebou dáva tak extrémne postihnuté šteňatá, že nie sú schopné ani sať materské mlieko vplyvom skrátenia spodnej čeľuste a skoro po pôrode uhynú. To hovorí, že genetická kontrola tohto defektu bude ešte komplikovanejšia.
Fondom a Garner (2004) študovali 92 rôznych čistokrvných plemien psov a neidentifikovateľných krížencov, u ktorých sledovali 17 génov, ktoré kontrolujú alebo sú kandidátmi génov kontrolujúcimi utváranie uhlov a výrazu stopu u psov. Zistili, že gén Runx-2 kontroluje nie len tvar stopu, ale je vo veľmi tesnej korelácii s dĺžkou nosa. U psov sú popísané rýchlejšie zmeny, pravdepodobne mutácie, ktorých mechanizmus nie je podrobnejšie preštudovaný, ako je to u človeka.
Little (1957) poukázal na to, že pokiaľ sú vzájomne medzi sebou spárení dvaja jedinci s rôznou dĺžkou nosa, ale obaja so štandardným nožnicovým skusom, potom sa v ich potomstve objavujú jedinci so štandardným nožnicovým skusom a kratším nosom, jedinci s predkusom (kratšia horná čeľusť a dlhšia dolná čeľusť) a jedinci s podkusom (dlhšia horná čeľusť a kratšia dolná čeľusť). Preto sa po jednom psovi môžu vyskytovať šteňatá s predkusom i podkusom v jednom vrhu, po jednej suke.
Predkus sa vyskutuje zriedkavo u všetkých plemien psov. Predkus je však u niektorých plemien psov plemenným znakom:
anglický buldog
nemecký boxer...
Chudozubosť
Sú plemená psov, u ktorých štandard priamo vyžaduje plnochruposť, aj keď ich nie je väčšina. Chudozubosť je teda väčšou či menšou vadou, alebo nedostatkom, ktorý takéto jedince vyraďuje z ďalšej reprodukcie. Chudozubosť však úzko súvisí aj s dĺžkou čeľustí. Pokiaľ nie je v čeľusti dostatok miesta, nemôžu všetky zuby vyrásť, aj keď jedinec nie je geneticky chudozubý.
Samozrejme, ani takýto jedinci nie sú vhodní pre chov u plemien, kde je plnochruposť požadovaná.
Už vynikajúci kynológ a tvorca plemena český teriér pán František Horák dokázal, že vývoj každého zubu je kontrolovaný zvláštnym génom.
Chudozubosť je dedičná vada, recesívnej genetickej povahy.
U divo žijúcich psovitých šeliem bolo pozorované, že väčšina z nich má nožnicovú skus a len ojedinele sa vyskytujú jedinci so skusom kliešťovým. Predkus ani podkus u nich pozorovaný nebol. Naopak početnejší výskyt chudozubosti v kategórii P1 a M3, napríklad u vlkov, je popísaný rôznymi autormi. Či ide o zmeny vplyvom evolučného vývoja, je veľkým otáznikom.
|
